27.12.2024
Samostatné cestovanie je fascinujúca disciplína. V honbe za zážitkami a objavovaním človek častokrát s úplnou samozrejmosťou a prirodzenosťou siaha po vysoko kreatívnych technikách a riešeniach, ktoré neraz hraničia s genialitou. Nové prostredie a podnety dostávajú z neho veci, o ktorých sám netušil, že ich v sebe má.\ Je to jeden z mnohých dôvodov, prečo ho mám rád. No ako prežívam na cestách zázraky ľudského potenciálu, vyskytujú sa tiež momenty, kedy si mozog úplne evidentne dal menšiu pauzu. A vedia byť nemenej zábavné. 😃
Rok 2024 sa chíli ku koncu, a v tomto článku prinášam tie naj-iracionálnejšie bizarnosti, ktoré sa mi podarilo počas neho vyparatiť na cestách.
Jeden z notorických problémov, ktoré na cestách riešim, je čo s palicou. Kým som v pohybe tak ju využívam na percepciu krátkeho dosahu, no v interiéroch vie pri niektorých aktivitách zavadzať. Osvedčil sa mi trik, pri ktorom si po príchode na miesto vyberiem postranný no ľahko identifikovateľný bod, kde ju opriem a viem, že kým ju dokážem opäť nájsť, mám priestor celkom pod kontrolou. Je to také cvičenie, ktorým si udržiavam prehľad o okolí a prepojenie naň. Rovnako som postupoval aj pri jednej z návštev lángošového stánku na našom Novozámockom kúpalisku. Všimol som si vysoký kvet, ktorý bol veľký asi ako ja, a bol dosť poruke, na dosah od môjho stola. Keďže išlo o viacmenej otvorený priestor a nablízku bolo minimum stien či väčších útvarov, napadlo mi, že je to ideálny objekt na opretie palice. No... nedopadlo to tak, ako som si predstavoval.
Videli ste už autobusovú zastávku postavenú na schodoch? Áno, hovorím o Gercenovej, a nie, nie je to vtip. Táto malá zastávka stojí na nadchode cez Rusovskú cestu v Petržalke (kde inde), z jednej strany na ňu vedie asi 70 metrové schodisko, ktoré má svoje najlepšie časy už dávno za sebov, z druhej strany je situácia podobná, akurát tam AFAIK nie je schodisko, len svah.
Čakal som na autobus ako obvykle na najvyššom schode. Zvyčajne zastane dverami priamo predomnou, tentokrát však podišiel pár metrov ďalej. Zišiel som preto popri ňom o schod nižšie a vystúpil do prvých dvier. Zistil som ale, že nejde o môj autobus, tak som ako obvykle znovu vycúval a spiatočkou sa pobral na miesto, kde som pôvodne stál. Ibaže som zabudol na schod, ktorý som predtým zišiel, zakopol oň a vyklopil sa na znak na chodník. Reflexívne som pod seba vystrelil ľavú ruku a pristál na dlani, takže nedošlo k žiadnej ujme. Ocitol som sa však v bizarnej situácii, telo vo vzduchu, zeme som sa dotýkal nohamy a ľavou rukou, pravá ruka s palicou bola tiež vo vzduchu, pričom moja vtedy ešte krátka hliníková palica mi spočívala pozdĺž tela. To bol problém, lebo som kvôli nej nevedel pokrčiť nohy, aby som sa mohol zdvyhnúť. Chvíľu som tam len tak visel vo vzduchu a rozmýšľal, ako vstať. Jeden čakajúci ma chytil za pravú ruku, tak som to využil a mechanizmom páky sa vyšvihol opäť nahor rovnako, ako som sa do tejto polohy dostal. no, keď sa darí, tak sa darí.
Každým pokusom sa mi znova a znova potvrdzuje, že cestovať s kufrom nie je dobrý nápad. Za žiadnych okolností. Jedného dňa som sa s ním vracal domov. Bol som už za svojím blokom, stačilo ho obísť a vojsť dnu, nič komplikované. Budovu som mal na štyroch rôznych radaroch. Videl som ju echolokačne, videl som palicou charakteristické terénne prvky, mal som zvukové orientačné body, podľa ktorých sa dala určiť jej poloha, a v muskulárnej pamäti som mal tisíc krát prejdenú trasu k nej. Úplná pohoda. Až 7 poschodová budova zrazu zmizla. Zo všetkých štyroch detektorov naraz.\ To samo o sebe by ešte nemusel byť problém, podišiel som skrátka na jednom úseku viac než bolo treba. Zaradil som spiatočku a vrátil sa späť k bloku, štandardná procedúra.\ Lenže budova nikde! Ale bol som si na 90% istý, že som správne, aspoň približne. Presne na mieste, kde som stál, býval kedysi panelák. Ešte pred 30 sekundami. Teraz tam žiadny nebol.\ Ak toto nie je jasný dôkaz teorie Matrixu, tak ja už neviem čo...
Sedel som v kaviarni na hlavnom Štokholmskom námestí, a pozoroval okolitý ruch. Obsluha mi priniesla dvojitú zmrzlinu, ktorú som si objednal, spolu s čokoládovým nápojom s ďalšou zmrzlinou. 😃 Štokholm je vodné mesto, a tak aj v tento deň fúkal od vody jemný vetrík. Uvažoval som nad tým, ako je možné, že sa vysokánsky štíhly pohár s kopcom šľahačky a slamkou, ktorý stál na mojom stole, vo vetre neprevráti. Prišlo mi to celkom fascinujúce, keďže môj odhad jeho aerodynamických vlastností a rozloženia hmotnosti mi napovedal, že by z fyzikálneho hľadiska stáť nemal. Môj odhad sa o chvíľu ukázal ako správny. 😃
V štokholme sa mimo iné nachádza známa luteránska katedrála, ktorú som si na svojej ceste rozhodne nechcel nechať ujsť. A keďže ma zaujímal teologický výklad biblie Švédskych kňazov, tak som si povedal, že rovno navštívim ich bohoslužby. Ibaže som sa v deň D na ceste z rôznych dôvodov mierne zdržal, a kým som prišiel do starého mesta, mal som meškanie asi 30 minút. Mnohí ľudia si myslia, že keď meškám, veci nejdú podľa mojich plánov. V skutočnosti som však profesionál, a mám všetko spočítané, vrátane meškania. Dovalil som sa do katedrály, a ako som vo svojich výpočtoch predpokladal, bohoslužby ešte stále prebiehali. Vkĺzol som preto do hlavnej lode a uchmatol si miesto v lavici. Nadomnou hral organ. Svoj harmonogram som teda evidentne dodržal, a ako bonus ešte po ceste vybavil iné dôležité veci, ktoré by bežný, časom-posadnutý človek nestihol a ukrátil by sa tak o ne. Hold, to sú schopnosti strategického génia.\ Prešli asi dva takty, a nástroj zmĺkol. Akcia sa skončila.\ OK, netvrdím, že som videl celé bohoslužby. Ale v definícii návštevy sa nepíše nič o dĺžke času, ktorý musí človek na navštevovanom mieste stráviť...
Medzi Štokholmom a letiskom v Arlante premáva celodenne vlak, ktorý vozí ľudí do a z mesta. Ak prichádzate v pozícii turistu, je výhodné kúpiť si hneď na začiatku aj spiatočný lístok, Vyjde Vás zrejme lacnejšie a máte potom o starosť menej pri návrate. Alebo aj nie.
V batohu mám špeciálny priečinok, ktorý je relatívne ľahko dostupný, ale zároveň sa nachádza vo vnútrajšom priestore, takže poskytuje aj istú mieru bezpečia. Toto je moje travel cache a dávam sem predmety, ktoré potrebujem mať po ruke, ako sú doklady, lístky, hotelové karty a tak podobne. Lístok na Arlanta expres som síce po prvotnom použití okamžite nepotreboval, no bolo mi jasné, že ešte bude dôležitý a preto by mohlo byť super ho oddeliť, aby sa niekde nestratil. Dal som ho preto do priečinka a považoval vec za vyriešenú.\ Neskôr som zistil, že tak úplne vyriešená nebola. Škoda, že až v momente, keď ho odomňa pri spiatočnom momente pýtala sprievodkyňa. Lístok z priečinka zmizol, a ak sa ešte stále nachádzal v batohu, tak v hlavnom priestore, niekde v obrovskej kope bločkov a účteniek, ktoré som za celý týždeň pozbieral. Ehm, dajte mi 15 minút...
Občas na cestách robievam nepresnosti a drobné chyby, no pri niektorých výkonoch sa musím ťukať po čele. Vychádzal som z metra na Štokholmskej hlavnej stanici. Vyšiel som po eskalátore, a pred sebou mal dlhočiznú hlavnú chodbu, spájajúcu nástupištia modrej linky s T-Centrale. Stačilo ňou prejsť na koniec, vyjsť po schodoch a boli ste hneď na stanici. Jednoduché nie?
Určite hej, no len za predpokladu, že nemáte IQ húpacieho poníka. Išiel som po chodbe, mimochodom fakt dosť dlhej, až som skutočne dorazil na jej koniec. Po ľavej strane som začul eskalátor. Podišiel som k nemu a podľa pásu zistil, že ide smerom vpred. Super, jediná otázka zostávala kam, či nahor alebo nadol. Nemám v tom ešte úplne prax, ale toto sa dá vyriešiť v zásade dvoma spôsobmi, o ktorých viem. Ak sú na eskalátore ľudia, tak je priamo vidieť, či hlasy idú nahor alebo nadol. To nebol tento prípad. Alternatívou je použiť FlashSonar, a to buď na samotný eskalátor, prípadne štruktúry okolo. Je napríklad dobrý nápad dívať sa na strop, ak v ňom zbadám dieru, je pravdepodobné že ide nahor, ak nie tak nadol.
A potom je tu tretia možnosť. Nikam sa nedívať a proste nastúpiť, s tým, že ak to nejde kam potrebujem, tak sa aspoň dozviem, kam to vedie. Bez väčšieho uvažovania som naskočil. A zistil som, že eskalátor nejde ani hore, ani dole. Bol to transportný pás, ktorý ma pomalyčky odviezol dlhočiznou chodbou späť na nástupisko modrej linky.
Tak, pokus č. 2...
Pred Švédskom som asi 2 mesiace trénoval aktívnu echolokáciu. S výsledkami som bol celkom spokojný. Pred cestou ostávala už len jedna vec. Na cvičisku som trénoval echolokovanie z akustického a kognitívneho hľadiska, lenže pri pohybe treba zohľadniť ešte niečo iné. Echolokačný aparát nie je jedinou technikou, ktorá sa pre orientáciu využíva, tých je viac a výsledok môže byť len tak dobrý, ako vedia tieto techniky navzájom spolupracovať. Na ich odskúšanie sa mi naskytla vhodná príležitosť, keď som potreboval v Petržalke prebrať istý nákup.
Poviem narovinu, že nemám rád Petržalku. Ja som síce fanúšik nekonvenčnej architektúry, ale mestská časť, v ktorej sa musím štverať po štrkovom násype, aby som prestúpil z autobusu na električku, má v mojich očiach fundamentálne plánovacie nedostatky. Nejde pritom ani tak o to, že by bol problém so samotným štveraním sa. To je v pohode. Problém spočíva v tom, že pri orientácii v neznámom prostredí hľadám schodné cesty podľa určitých vzorcov. Ak ma napríklad navigácia posiela doprava a ja tým smerom nájdem viesť chodník, je to pravdepodobne správna cesta. Ak tam nájdem len svah tak viem, že asi musím ešte popodísť. Tento prístup celkom dobre funguje na mnohých miestach, ale nie v Petržalke. Tu keď aj narazím na neschodný terén, to ešte vôbec neznamená, že nejde o správnu cestu. Čo robí správne a nesprávne dosť ťažko odlíšiteľné.
Preto som už na samotnom začiatku nebol z akcie príliž nadšený. Náladu mi nezlepšil ani časový limit 40 minút, ktorý som mal do zavretia predajne, ani skutočnosť, že na mňa ešte na mojej zastávke začalo pršať. Odviezol som sa na Šustekovu, kde sa mala akcia odohrať. Bolo treba zladiť 4 systémy, heuristický štít, FlashSonar, dlhú palicu a Seeing Assistant Move v telefóne.
Keď autobus zastal, spustil som navigáciu a vydal sa na cestu. Ako som vzápätí zistil, nápad zapnúť v SAM zvuky patril k tým najhorším, aké som tento rok dostal. Seriózne ja tie zvuky nenávidím, SAM je fantastická aplikácia, ale má jednu z najhorších zvukových schém na svete. Akýmsi zázrakom som prešiel cez štvorprúdový prechod, strhavajúc sa na každé debilné pípnutie. Na druhej strane som sa pobral doľava, no hneď som narazil na kopec. Predstavte si obrubník, ale vysoký asi do výšky kolien či pol stehien. Nebolo mi jasné, čo to má znamenať, a navigácia ma posielala skrz. Prechádzal som vľavo a vpravo, či nenájdem nejakú cestičku, ktorou pokračovať v želanom smere, no nič som nenachádzal. Na jednej strane bola štvorprúdovka, na druhej odbočka z nej, a medzi nimi len tento 70-stupňový kopec. Pritom som počúval nervy-drásajúce pípanie, kecanie, pršalo na mňa a akoby toho nebolo dosť, priplietol sa ešte aj nejaký chlapík, ktorý sa ma začal pýtať, čo hľadám, pretože tu "nejak krúžim". Odbil som ho s tým, že nič nepotrebujem, a že krúženie je v poriadku. Chlapík mi začal nadávať, ako mi chce pomôcť, a ako sa, citujem, bez neho vyj*bem na cestu a neviem čo ešte. Stáva sa to skôr zriedka, no občas nájdete na cestách pribrzdených ľudí, je to bez nadsázky asi 1 zo 100. Vo všeobecnosti sa k nim snažím byť pozitívny, no za aktuálneho senzorického preťaženia dosť hrozilo, že si to chlapík poriadne zlízne nie len za seba, ale aj za všetkých jeho pribrzdených predchodcov.
Vyliezol som na kopec, za ktorým sa ukázalo byť parkovisko. Prešiel som cezeň a hľadal smer, ktorým sa vydať. Zvuky aplikácie sa však naďalej výrazne bili s mojím echolokačným aparátom. Jedno neznieslo druhé, a tak som mal pri hľadaní dilemu. Buď som počúval aplikáciu a jej správy, ale som kvôli tomu nič nevidel. Alebo som používal echolokáciu a videl okolie, no zase som nevedel, kadiaľ mám ísť. A ešte stále na mňa pršalo.
Moje podráždenie dosiahlo vrchol a pri najbližšej odbočke, kde sa systémy veľmi výrazne rozišli vo svojom ponímaní sveta, som sa definitívne nas*al a vykašľal sa na to. Niekedy človek skrátka nemá svoj deň. 😃
V pohodlí domova som si rozanalyzoval, čo sa vlastne stalo, vypol zvuky v aplikácii, a urobil pár zmien konfigurácie. Pri najbližšom integračnom cvičení už systémy spolupracovali veľmi krásne, a v Štokholme bola ich súhra mimoriadne plodná.
Na začiatku leta sme tu mali delegáciu z Rumunska, ktorá vyvýja navigačné zariadenie na báze technológie autonómnych áut pre nevidiacich. Podobných projektov existuje viac, a osobne na ne zatiaľ nemám vytvorený jednoznačný názor, vyžaduje si to ešte experimenty. V každom prípade, dievčatá a chlapci skvele zvládli dizajn, aj softvér vyzeral obstojne, po prezentácii a skúškach sme absolvovali rozhovor, v ktorom som im ponúkol, že nemám problém zariadenie otestovať v reálnych podmienkach a dať spätnú väzbu. Na prezentácii bolo viacero slepcov, a toto bolo už vo fáze, kedy sme boli na odchode. Dodal som ešte, že v prípade potreby nemám problém zájsť si na výlet do Rumunska, pretože som tam ešte nebol, a pri pohybe som samostatný. V zápätí som sa pripojil do vláčika piatich slepcov zoradených za sebov, zamávali sme im na rozlúčku a skupinovo odišli. Ako dementne to muselo vyzerať, mi došlo až neskôr. Oddvtedy sa snažím mať pri vystupovaní v spoločnosti na pamäti, že slovám by mali zodpovedať aj primerané skutky, ináč to vyzerá dosť divne.
Cestoval som večer regionálnym expresom z Bratislavy do Nových Zámkov. Ako obyčajne, nehlásil zastávky, ktorých je medzi tymito stanicami celkom dosť a neoplatí sa ich počítať. Naša vlaková aplikácia však nedávno prišla s novinkou, vrámci ktorej si v nej môže vždy človek pozrieť, kde sa vlak vyskytoval naposledy. Funguje to celkom dobre, až na dve malé chybyčky. Aplikácia ukazuje aj tie zastávky, na ktorých vlak vôbec nestojí a nie sú v rozpise cesty, takže sa občas síce dozviem názov nejakej stanice, v ktorej som údajne bol, ale nemám šajnu, kde tá stanica je. A druhá, neviem, akým spôsobom táto funkcia pracuje, no občas chvíľu trvá, kým sa zastávky prehodia, kľudne niekoľko minút.
Do cieľa mi ostával už len kúsok. Vlak pred chvíľou zastal v Palárikove, pred sebov mal ešte Ľudovítov a napokon Nové Zámky. Dorazili sme práve do Ľudovítova. Keďže mi stále ostávalo asi 10 minút, začal som ešte jedno kolo dychového cvičenia, ktorým som si krátil cestu. Priestor okolo mňa sa medzi tým vyprázdnil, takže som mal celý vagón iba pre seba.
Vlak sa dlho nehýbal. Začalo mi to byť trochu podozrivé, hoci na Slovensku nejde o veľmi nevídanú vec. Počúvam preto cez otvorené dvere staničné hlásenie.\ "Medzištátny vlak Eurocity, Bathori, smer, Bratislava, Kúty, Katovice a Varšava, pravidelný príchod, 19 hodín, 3 minúty, príde k nástupišťu 3, koľaj 2."\ Hmm. Ľudovítov je malá štvrť Palárikova, ktoré je samo o sebe 4000ová dedina.\ Odkedy tu stoja medzinárodné vlaky?
Keď sa obzriem späť, rok 2024 bol mimoriadne plodný. Ako na vtipné udalosti, z ktorých som mal problém vybrať tie najlepšie, tak na super výkony a zážitky, ktoré pre mňa posúvali hranice možného. A čo vy? Čo najbizarnejšie sa vám podarilo vyparatiť v tomto roku? neváhajte sa podeliť v komentároch.
Category: priestorovka