29.09.2024
Tento príspevok by som rád venoval technike, ktorá úplne zmenila môj pohľad na priestorovú orientáciu, a otvorila mi dvere k mnohým veciam, o ktorých som si myslel, že sú nemožné.
Čo teda FlashSonar je? Ide o techniku aktívnej echolokácie, ktorá spočíva v tom, že slepec jazykom vydáva smerované zvukové pulzy. Slovo smerované je v tomto prípade veľmi dôležité. Zvuk letí v smere, do ktorého ho autor vyšle, či už je cieľom konkrétny objekt alebo získanie informácií o priestore ako takom. Pulz sa odrazí od povrchu a vráti sa späť, nesúc informáciu o objektoch v danej časti priestoru. Takýchto pulzov zvyčajne vysiela človek niekoľko, prípadne ich produkuje v celých sekvenciách, podľa toho, ako si to situácia vyžaduje. Je to veľmi podobné tomu, čo robia delfíny alebo netopiere.
FlashSonar dokáže do vzdialenosti desiatok metrov identifikovať steny, ploty, kríky, zábradlia, lampy, stĺpy, stoly, stoličky, lavičky, výklenky, schody nahor, autá, a to ako ich prítomnosť v priestore, tak umiestnenie, vzdialenosť, uhol, tvar, veľkosť a materiál. Slovom, všetko, čo je nad úroveň kolien, možno echolokáciou nájsť a v mnohých prípadoch aj určiť.\ Tento výčet je pôsobiví, pre mňa je ale tá absolútne top vec práve spomínaná vzdialenosť, na ktorú to funguje. Totiž, schopnosť detekovať, určovať objekty okolo a vytvárať z nich obraz o priestore, to je percepcia, a tej som sa naučil už dávnejšie. Používal som kombináciu heuristického štítu, o ktorom som písal minule a taktilnej percepcie s palicou. Lenže, heuristický štít funguje do široka ďaleka, ale je pomerne neúplný čo sa geometrie týka. Naopak, palica dáva veľmi úplný obraz, ale len na vzdialenosť do dvoch metrov. To je smiešna vzdialenosť, keby vidiaci mali napríklad za hmli dvojmetrovú viditeľnosť, tak si viem predstaviť, že sa odporúča ani nevychádzať z domu, a to ešte preháňam. Na dva metre sotva dočiahnem s mojou dlhou palicou, ktorá je mi po bradu, kedysi som ale používal krátku, po hrudný kôš, a tam sú tie čísla ešte biednejšie.\ V praxi to znamenalo, že som síce chodil po mestách, ale keď mi napríklad navigácia naznačila, že mám prejsť cez nejaký priestor, alebo sa vydať určitým smerom, tak som mal reálne len veľmi malú predstavu kadiaľ vlastne idem, jediný spôsob ako spoznať priestor bol ísť tam a odmakať si to. Čo sa ale tiež neraz nezaobišlo bez komplikácií.
FlashSonar v tomto úplne zmenil pravidlá hry. Zrazu už nemám smiešnu dvojmetrovú bakuľku, ale mám 15-metrový sonar. A s tým sa dajú robiť neskutočné veci.
Mnohí nevidiaci radi chodia popri stenách. To je taký vďačný prvok pre taktilnú navigáciu, ľahko sa do toho búcha, zároveň poskytuje nejaké krytie, takže ak sú čisté, je to super. Lenže v skutočnosti ide o veľmi nešťastné riešenie. V priestore, kde je dosť miesta, nijaký vidiaci nechodia popri stenách. Taká Štandardná vzdialenosť je odhadom 70 cm až meter od steny, ale ak ide o exteriér, môže to byť oveľa viac, v peších zónach vyššie jednotky metrov, na námestiach desiatky až stovky. Čo znamená, že keď v týchto priestoroch vidiacim niečo zavadzia alebo prekáža, kde to asi skončí? Presne tak, pri stene, lebo tam nikto nechodí a nikomu to tam teda, logicky, nebude prekážať. Z rovnakého dôvodu sú tieto časti priestoru obľúbeným miestom pre umiestňovanie terás, stolíkov, dekorácií, kvetináčov, billboardov a všeličoho iného. Napríklad aj našich milovaných kolobežiek. 🙂 Z tohto hľadiska je preto voľba stien ako taktilného vodítka celkom nevýhodným riešením. Človek vybočuje z priestorov určených pre chôdzu a čistých od prekážok do miest, ktoré 95 percentám populácie slúžia ako skladisko.\ Ale ak dovidím na 15 metrov, je to o niečom úplne inom. Teraz už nepotrebujem chodiť popri stenách, večne do nich udierať, večne sa zastavovať či spomaľovať, keď sa mi niekde zavadí palica alebo sa objaví prekážka. Nepotrebujem sa tam pachtiť, idem pohodlne 10 metrov od steny, kde nie sú nijaké prekážky, nijaké spomaľovače, zároveň mám ale spomínanú budovu rovnako na dohľad, akoby som bol hneď vedľa nej. Bez problémov tak udržím smer, ale nie vďaka rovnej chôdzy, ale proste vďaka tomu, že vidím svoje vodítko, len na oveľa väčšiu vzdialenosť. Navyše, ak som na pešej zóne, z desiatich metrov môžem oveľa lepšie využiť aj druhú polovicu svojho sonaru. 15 metrov je vždy len v jednom smere, čo znamená celkové rozpätie 30 metrov. To je v mnohých prípadoch dosť na to dovidieť aj na druhú stranu ulice, môžem si tak slobodne vyberať, kade chcem ísť a mám to všade blízko. Z prostriedku cesty je skrátka ďaleko lepší výhľad než z okraja. Taktiež integrácia sa do premávky je úplne iný príbeh. Zvykne sa na peších zónach stávať, ak máte veľa ľudí, že sa vytvorí určitá koncepcia dopravy. Pešie prúdy, jeden prúd ide napríklad jedným smerom, ďalší prúd opačne a tak podobne. Vďaka sonaru sa viem do takejto premávky oveľa lepšie zaradiť. Môžem si vybrať ľubovoľnú vzdialenosť, v ktorej sa chcem pohybovať od objektu v okolí, ktorý si vyberiem, takže keď vidím, že môj prúd ide povedzme vo vzdialenosti 5 metrov od zástavby, tak idem tiež v 5 metrovej vvzdialenosti a medzi mnou a budovou môže stále prechádzať celý ďalší prúd ľudí či dokonca dva, podľa toho, aká hustá je premávka. A vôbec to nevadí, sonar nikoho nepotkne, do nikoho nevrazí, takže vieme všetci plynule a pohodlne fungovať.
Podobne v interiéry je veľmi super vlastnosť nevrážať do vecí, vedieť priamo prechádzať väčšími miestnosťami, aj keď napríklad človek nevie rozlišovať menšie objekty, neraz úplne stačí vedieť sa držať v určitej vzdialenosti od tých väčších, ktoré sa sledujú ľahšie, a už týmto si veľmi pomôže. Pretože zrazu nestráca orientáciu (v zmysle azimut), vie kde v miestnosti sa nachádza a teda kde približne sú miesta, ktoré ho zaujímajú a tiež známe prekážky, vie sa opäť lepšie prispôsobovať danému prostrediu.
Pre mňa FlashSonar veľmi zmenil spôsob, akým sa pohybujem v priestore. Načo by som sa oháňal 150 centimetrovou palicou, navyše fyzickou, keď mám 15-metrovú, ktorá nikomu neprekáža? V mestskom prostredí, kde je veľa stien, už nechávam taký ten klasický pohyb na echolokáciu. Stále so sebov nosím aj dlhú palicu, no jej úlohou už nie je orientácia, ale hlavne ochrana smeru jazdy, predovšetkým detekcia schodov nadol, obrubníkov a objektov pod úrovňou kolien, čítanie dlážky a rozhraní chodník tráva, pokiaľ je to potrebné. Nezávislosť na fyzických líniách robí pohyb jednoduchším, plynulejším a rýchlejším, pretože čoho sa nedotýkam, to ma nemôže spomaliť, nemôžem to nechtiac zvaliť a nemusím sa tomu večne prispôsobovať. Plus, priestory určené pre pešiu chôdzu sú oveľa upratanejšie a pohodlnejšie.
Záverom sa zrejme natíska otázka, ako sa toto naučiť? Žiaľ, nejde o niečo, čo by väčšina slepcov vedela robiť sama od seba. Každý človek má biologickú výbavu pre echolokáciu, treba ju však v sebe sústredeným tréningom nájsť, aktivovať a vyvinúť jej potenciál. Ináč to nebolo ani v mojom prípade, a to som stále len na úplnom začiatku toho, čo echolokácia dokáže.
Našťastie, toto je technika, ktorú používajú špičkový echolokátori ako ben Underwood, Daniel Kish či Brian Bushman. A špeciálne Daniel Kish, 59 ročný vášnivý nevidiaci cestovateľ, dobrodruh, ktorý je slepý od narodenia a často ho vďaka jeho kúskom prezývajú slepý batman, napísal jednu fantastickú knihu, Echolocation and FlashSonar.\ Ja som si túto 500-stranovú publikáciu celú prečítal, a bol som ohromený. Daniel Kish je profesionálny tréner priestorovej orientácie, ktorý echolokoval už ako niekoľko-ročný a vedecky skúma echolokáciu desaťročia, rovnako ako výučbu a vývoj priestorovky. Pracoval s už viac než tisícovkou klientov, od troj-ročných detí, cez dospelých až po seniorov, od nevidiacich od narodenia, cez osleplých v rôznych štádiách života až po slabozrakých a vidiacich, od ľudí bez iných postihnutí až po klientov s postihnutím kombinovaným, či s kognitívnymi problémami, sluchovými problémami alebo inými zdravotnými komplikáciami. Kniha obsahuje veľmi podrobnú definíciu a popis ľudskej echolokácie, stanovenie jej schopností a limitov, podložené vlastnými skúsenosťami autora, rovnako ako skúsenosťami ďalších známych echolokátorov a historickými záznamami o podobných ľuďoch z minulosti. Tiež zahŕňa odborný neurobiologický popis percepčného aparátu, vysvetľuje, ako funguje ľudská orientácia v prostredí a jej vývoj na biologickej úrovni, aký má presah na vývoj iných schopností jedinca, a ako do tohto celého obrazu zapadá echolokácia s popisom jej biologického fungovania, všetko podložené vedeckými štúdiami a materiálmi.\ No a napokon, prináša veľmi praktickú metodológiu, cvičenia a bohaté poznatky o tom, ako sa echolokáciu naučiť, či už z pozície slepca samotného alebo O&M inštruktora, opäť podložené rozsiahlimi skúsenosťami autora.
Na echolokáciu, rovnako ako priestorovku človek nepotrebuje nijaké špeciálne schopnosti, danosti, dokonca ani len ostrý sluch, v rôznej miere ju dokázali používať napríklad aj ľudia s načúvacími prístrojmi. Zdá sa, že príroda ľuďom dala všetko potrebné preto, aby sa aj bez zraku vedeli prispôsobiť prostrediu a ďalej v ňom normálne fungovať. Chce to len osobnú motiváciu a priestor tieto schopnosti v sebe objaviť a rozvinúť ich potenciál.\ Táto kniha je na to dokonalým pomocníkom, a ja ju vrelo odporúčam prečítať každému, kto by tiež jedného dňa chcel vedieť jazdiť na bicykli, skateboarde či hrať basketball. Alebo kto by jednoducho chcel zažívať skutočnú slobodu a nezávislosť, či by rád prekonal obmedzenia palice. Alebo proste len túži po zdravej, prirodzenej integrácii do spoločnosti.
Echolokácia je mocný nástroj, ktorý pre mňa urobil z nejednej nemožnej veci uskutočniteľnú, či dokonca celkom ľahkú. A to som stále iba na začiatku.
mimochodom, Ben Underwood vraj dokázal z piatich metrov trafiť loptu cez basketballový kôš bez zvukového majáčiku s úspešnosťou 75%. To je dosť cool, ja som ako malý mal v rovnakej disciplíne 0 percentnú úspešnosť, a to som ten kôš videl.
Na úplný záver musím pripojiť ešte jeden odstavček, týkajúci sa echolokácie, ktorú výdavam medzi našincami, aby tu nedošlo k nedorozumeniu. Nie je totiž echolokácia ako echolokácia. V našich končinách výdavam prevažne dva druhy echolokácie, pasívnu a aktívnu nesmerovanú.
Pasívna echolokácia detekuje anomálie v zvukovom priestore. Slepec stojí vedľa veľkej budovi, ktorá tieni zvuk, a podľa tohto tieňa vie určiť, že tam je. Podobne sa takto dá sledovať akustika miestností, rozlišovanie medzi exteriérom interiérom, miestnosťou chodbou a tak podobne. Pasívna echolokácia vie poskytnúť zaujímavé informácie, ale dáva len veľmi neurčitú predstavu o okolitom prostredí, a funguje len na objekty, ktoré sú alebo veľmi blízko, alebo veľmi veľké.
Aktívna nesmerovaná echolokácia je zase lúskanie prstami, ťukanie palicou, tlieskanie a podobné zvuky. Toto sa u nás tiež vyskytuje, ide o pokus angažovať zvukovo práve tie objekty, ktoré pasívne nie sú príliš vidieť. V princípe ide o niečo podobné tomu, ako je FlashSonar, no s jedným veľkým ale. Pri všetkých spomínaných zvukoch sa strašne ťažko kontroluje smer. Skúste si v bazéne tlesknúť pod vodou, a vzniknutým prúdom trafiť špecifickú časť svojho tela. Veľa závisí od toho, aký presne pohyb vykonáte, a vždy to chce trochu skúšania, kým sa podarí vyslať energiu tam, kam treba. Takže hej, nesmerovaná echolokácia dáva určité informácie, no odpovedajú na ňu zvyčajne alebo náhodné objekty, podľa toho, do ktorého smeru sa šíri najviac energie a či je jej dosť, alebo objekty s mimoriadnymi reflekčnými vlastnosťami, ktorým stačí aj málo energie, aby sa ozvali. Slovom, je to super vec, ale získanie užitočných informácií je minimálne pre mňa zatiaľ, čo sa nesmerovanej echolokácie týka, viac vec náhody a šťastia než systematického prieskumu.
FlashSonar je aktívna smerovaná echolokácia. Dokážem ňou vyslať pulz na veľmi špecifické miesto, a tým zachytiť aj jemnejšiu zvukovú spätnú väzbu. Keďže je značne lokalizovaná, viem z viacerých vyslaných pulzov systematicky a cieľavedome vyskladať obraz o okolitom prostredí, ktorý môže mať prieskumný charakter, ale môže sa tiež zameriavať na špecifické objekty, ktoré majú navigačnú hodnotu.
A to je nateraz odomňa už naozaj všetko. ;) S týmto veľmi významným kusom skladačky budem môcť popísať nové prístupy, ktoré sa mi otvorili, a spolu s nimi plejádu technických i spoločenských možností, ktorú prinášajú. Pretože vidieť na 15 metrov a na 2 je veľký rozdiel.
Ale o tom až nabudúce. 🙂
Category: priestorovka