03.11.2024
Písal sa koniec februára. V Ľubľane sa zima pomaly už chýlila ku koncu, napriek tomu sa teplota blížila k nule a stále bolo v okolí možno vidieť zasnežené úseky. Akurát sa začínalo popoludnie, a ja som kráčal ulicami za svojím cieľom.
Išlo o moju úplne prvú cestu do neznáma. Už predtým som síce absolvoval 5 ptačiek a pár krát som zišiel z trás do školy, neznámy priestor teda nebola úplne nová vec. Napriek tomu, všetky tie skúsenosti boli viac pár hodinovým hraním sa pod dozorom než reálnou samostatnosťou. Toto bolo niečo úplne nové. Na cestu som sa vydal z vlastných pohnútok, ktoré súviseli čisto s mojimi záujmami. Celú cestu som si naplánoval, zaplatil a aj ju realizoval, nevedel o nej nikto okrem mňa a nemal som potrebu nikoho o nej informovať. Išlo o moje záujmy, a do tých nikomu nič nie je, tie patria do môjho sveta.
Moje vybavenie bolo z dnešného pohľadu smiešne. Nemal som žiadne navigačné aplikácie, neovládal som echolokáciu, nemal som žiadne skúsenosti, môj jediný nástroj bola krátka biela palica, ktorú som pred sebov tlačil ako fúrik. Ale na to som vôbec nehľadel. Mal som niečo cennejšie než všetky tieto veci dokopy. Cieľ, za ktorým som išiel, účel, ktorý som túžil naplniť.
Mal som namierené do svojho hostela. Už som bol veľmi blízko, na poslednej križovatke. Jedného chalana som sa spýtal, či som dobre a potvrdil mi, že som na dohľad. Prebehla celkom zaujímavá konverzácia:\ On: "You're a local?"\ Ja: "No. I'm a traveller. Coming from Slovakia."\ On: "Really? I'm from Czech republic."\ A potom že jazyková bariéra. 😃 Nadviazali sme komunikáciu, ponúkol sa, že mi ukáže vchod. Posledných 50 metrov som strávil v družnom rozhovore. Pri hostely sme sa rozlúčili a ja som vošiel dnu.
Ešte nikdy som nebol sám v hoteli, nehovoriac o tom, že by som v nejakom sám aj býval. Naopak, v pamäti mi utkvela úvaha z jedného pobytu zo stredoškolských čias, paradoxne slepeckého, kde som si vravel, že hotely sú strašne komplikované a asi je nemožné používať ich bez asistencie. Prišlo mi ako úplné scifi zvládnuť tak komplexný priestor, a skutočnosť, že na tej akcii si nespomínam na žiadneho slepca, ktorý by nemal doprovod, moje úvahy len podporila. Nevidel som nijaký spôsob, ako by človek mohol bez zraku v podobnom priestore fungovať.\ Prešlo 5 rokov, a teraz som stál vo vestibule hostela Celica. A napriek tomu, že som v hoteli nikdy sám nebol, a išlo o moju úplne prvú samostatnú cestu, necítil som nijakú nervozitu. Vedel som podvedome úplne presne, čo mám robiť. Nahodil som úsmev a podišiel k recepcii. Pozdravil som sympatickú dievčinu za pultíkom a požiadal o check-in mojej rezervácie. Personál hostela, ako som neskôr zistil, bol fantastický, takže sme rýchlo vybavili formality a pracovníčka sa pobrala ukázať mi izbu. Napäl som zmysli, a začal si všímať priestor okolo seba. Prešli sme popri recepcii a zahli vľavo. Chodba zakrátko vyústila do priestrannej miestnosti, ktorá slúžila ako jedáleň. Prešli sme na druhú stranu do ďalšej chodby, v ktorej sa po pravej strane zakrátko vynorilo schodisko. Vyšli sme na prvé poschodie, ktoré tvorila opäť chodba. Moja izba bola hneď prvá vľavo. Keď sme došli na miesto, pracovníčka sa po úvodnej inštruktáži spýtala, či mám nejaké otázky. Mal som dve. Prvá, kde nájdem WC, a druhá, či má hotel reštauráciu, ak áno kde a ako funguje.\ WC sa ukázali byť hneď prvé dvere vpravo od schodiska, a jedáleň miestnosť, ktorou sme prechádzali na prízemí. Po vypočutí informácií o prevádzke som s úsmevom poďakoval a oznámil, že nemám ďalšie otázky.\ Celý proces bol hladký, trval možno 5 minút, a nijako sa nevymikal z toho, čo personál robil aj pre niektorých vidiacich klientov, ako som mal počas pobytu možnosť vidieť. Nikdy som v budove vážnejšie nezablúdil, odvtedy som už býval v rôznych zariadeniach od maličkých komorných hostelíkov až po 30-poschodový japonský mrakodrap, a vždy sa na hotely veľmi teším. 🙂
Takže, čo to bola za zázračná technika, ktorá mi bez akýchkoľvek skúseností umožnila zorientovať sa prakticky instantne a využívať naplno možnosti zariadenia? Nebola to echolokácia, nebola to palicová technika, magická aplikácia v smartfóne, nebol to skrytý optopedický talent mojej sprievodkyne a už vôbec nie moje neexistujúce predispozície či schopnosti.\ Bolo to... dramatické bubny... všímanie si priestoru. Presne tak. V úvodzovkách obyčajné aktivovanie zmyslov a vnímanie svojho okolia.\ Že to znie príliš jednoducho? Možno. Ale skúste sa zamyslieť nad tým, že tradičné O&M techniky v našich končinách vedú slepca od úplného malička k presnému opaku, totálnemu ignorovaniu priestoru. Už len také učenie trás. Zadáte si, že chcete trasu z bodu A do bodu B. A pracovník následne ide, on si prezrie to prostredie, on vyberie body, ktoré sú podľa neho dôležité, a následne vás tieto ním vybrané body začne hodiny drviť s tým, že "neopováž sa z tejto mnou vybranej cesty vybočiť, lebo uvidíš."\ Slepec má v tomto procese nulovú až priam negatívnu motiváciu na oboznamovaní sa s priestorom či nebodaj zostavovaní trasy participovať, pretože však inštruktor predsa vidí a tak vie najlepšie, kadiaľ vedie ideálna cesta, a tento mimochodom úplne chybný predsudok ľahko pretrváva aj pri samotnom využívaní trasy, kedy si slepec spokojne razý svoj checklist niekým iným vybraných bodov, a v skutočnosti si ledva vidí ďalej od nosa.\ Aby nedošlo k nedorozumeniu, nejde mi tu o kritiku našich O&M inštruktorov, prístup sa v praxi značne rôzni a nedá sa hovoriť za všetkých. Mne ide o metodiky, ktoré sú z princípu navrhnuté tak aby slepca od priestoru odpojili a umožňovali sa mu ním nezaoberať, než aby ho motivovali ho spoznávať. To je, technicky, možná definícia výrazu slepecká trasa. Čo ale slepec potrebuje je presný opak, vnímať priestor a naučiť sa ho čítať. Späť do reality, môjho hostela. Pracovníci hotelov nie sú a ani by nemali mať povinnosť byť O&M inštruktormi. Ich prácov nie je robiť mi trasy ani vyberať pre mňa orientačné body. Ale ani to nie je potrebné. Mne stačí sústrediť sa na svoje okolie, sledovať, kadiaľ prechádzame, to zahŕňa steny palicou, akustiku miestností, všímať si architektonické prvky akými sú schodiská, výklenky, nábytok. A následne si z tohto viem vytyčovať vlastné body záujmu, a z nich si skladať vlastné trasy a cestičky.
Aby to nebolo tak strašne overwhelming, vypracoval som si ešte v Ľubľane takú metodiku, ktorú používam v každom hoteli. Vždy ma na začiatku zaujíma niekoľko kľúčových bodov v priestore, ktoré sú pre mňa dôležité. Týmy sú recepcia, moja izba, WC, vchod, reštaurácia, prípadne ďalšie špecifiká ak nejaké mám, povedzme bazén. Potom človeka, ktorý ma sprevádza požiadam, aby mi tieto miesta ukázal, každé len raz, a snažím sa zapamätať si cesty medzi nimi a ich vzájomné rozloženie, sledovať priestor. A následne viem na týchto pár bodov naväzovať ďalšie a ďalšie miesta v priestore, akými sú práčovňa, úschovňa batožín, fitko a ja neviem čo ešte by som potreboval. Vznikne z toho taká pavučina, ktorá je najprv jednoduchá a má pár vlákien, no neskôr sa nabalý na zložitú sieť dosť dobre popisujúcu priestor. Ak by vás zaujímali ďalšie percepčné triky a finty, ktoré v hoteloch používam, odporúčam svoju nahrávku o hoteloch z Tokya, kde som to celkom do hĺbky rozobral.\ Podstatné teraz je, že rovnaký princíp nefunguje len na hotely, ale na všetko možné aj nemožné, čo si len dokážete predstaviť.
Ako do tohto celého zapadá echolokácia a iné fancy techniky, o ktorých zvyknem písať? Tie mentálne body sú taká pomôcka, ale reálne, celé je to o schopnosti vnímať priestor okolo seba. A čím viac kanálov do tohto procesu viem zapojiť, tým viac mám podnetov, o ktoré sa viem oprieť!
Vrátim sa ešte na moment k svojmu predchádzajúcemu príspevku o kúpalisku, ktorý veľmi odporúčam prečítať, pretože tiež spomína tieto princípy. Spomínal som v ňom mimo iné aj chodenie bez palice, a v komentároch mi ktosi vytkol, že nejde o bezpečný postup. To bol fantasticky podnetný komentár, na ktorý som napísal pomerne komplexnú odpoveď, ktorá celkom dobre vystihuje základy percepcie. V skratke, otázka nestojí, či chodenie bez palice je alebo nie je bezpečné, či je silnejšia tá technika alebo iná. Čo sa mne osvedčilo je, vždy načúvať priestoru, a nechať ho, nech mi sám povie, čo je v ňom vhodné.\ Povedzme som vo wellnesse, a chcem sa presunúť z jedného bazéna do druhého, alebo na WC. Vyjdem z vody a nechám priestor, aby mnou prúdil. Počujem šepot stien? Tak môžem použiť FlashSonar. Prihovára sa mi cez chodidlá podlaha? Môžem použiť pre orientáciu kachličky na zemi. Sú objekty okolo mňa blízko pri sebe? Tak môžem ísť bez palice, aspoň nikoho nepotknem a aj keď nepôjdem 10 km/h, dostanem sa kam potrebujem. Sú priestory rozsiahlejšie? Potom môže byť výhodné držať si palicu nablízku a zájsť si pre ňu, ak chcem do inej sekcie alebo na horšie dostupné miesto. Cítim vôňu jedla? Najskôr je nablízku bufet, a ja sa v ňom chcem zastaviť. Počujem pohyb ľudí? Pokiaľ sú priestory klasickej wellness veľkosti, najskôr nie je priestor pre náhodné prechádzky a kde sú hýbajúce sa hlasy, tam sú koridory a prechody medzi halamy, schodiská, záchody a iné prvky.
Toto Všetko bolo pre mňa pred Ľubľanou skryté. Darmo by mi o tom aj niekto rozprával. Mozog je od prírody nastavený na zjednodušovanie a šetrenie energie, čím sa nemusí zaoberať, to automaticky ignoruje. Strávil som roky denným chodením po trasách, so sprievodcami som nacestoval hori doli, nič z toho ma na priestor nenapojilo. Ptačky boli výstrel správnym smerom, lenže ich fundamentálny problém je, že nemotivujú si priestor pamätať. Čo v praxi znamenalo, že som sa viac pýtal ľudí na inštrukcie podobné tým, ktoré sa dávajú pri trasách, prešiel som ich a všetko za chrbtom som okamžite mazal z pamäti.\ Bolo to práve v Ľubľane, kde som prvý raz potreboval priestor skutočne pochopiť, pretože som sociofób a chcel som sa za každú cenu vyhnúť tomu, aby som sa naň musel pýtať opakovane. A kde nebol nijaký dozor ani sprievod. Stovky kilometrov od akéhokoľvek známeho priestoru mozog nemal žiadnu inú možnosť, len spoznať ten, v ktorom sa práve nachádzal. A tak konečne zapol to, čo má na tento účel od narodenia. Percepčný aparát.\ A mne sa otvoril úplne nový svet. Či skôr, staronový svet. Ten, ktorý som naposledy zažil, keď som ešte videl.
Category: priestorovka